V druhej časti rozhovoru so sestrou Máriou Macákovou približujeme začiatky duchovnej spolupráce s bratmi saleziánmi, spoluprácu s rodičmi a tiež svedectvo zázraku, ktorý poukazuje na silu modlitby spoločenstva.
Ako sa vyvíjala spolupráca s bratmi saleziánmi?
Vyvíjala sa postupne. Veľkou vecou bolo zriadenie kaplnky. Bratia kapucíni nám darovali prenosný bohostánok s cibóriom a monštranciu. Jednu miestnosť sme vyprázdnili a pripravili na jednoduché, ale dôstojné zriadenie kaplnky, miesta modlitby. Sr. Edita Štefkovičová, ktorá bola v tom čase riaditeľkou škôlky a direktorkou komunity, pozvala na posvätenie kaplnky otca Jozefa Pöstényiho SDB. V tichosti, bez veľkej slávnosti, prišiel medzi nás Pán Ježiš, ktorý bol našou posilou v mnohých situáciách. Až neskôr sa riešila situácia zriadenia kaplnky po oficiálnej a právnej stránke. Začali sa tak sláviť sv. omše najskôr pre komunitu a neskôr i pre spoločenstvo zamestnancov a detí.
Zapájali ste i rodičov do výchovného procesu? Akým spôsobom?
Do výchovného procesu sa zapájali i rodičia. Niektorí bezplatne vyučovali deti cudzie jazyky, alebo viedli výtvarné krúžky. Až neskôr sa prešlo na zabezpečenie platených lektorov. Učiteľky tiež mali na starosti krúžkové činnosti – futbalový, výtvarný, spevácky.
Po určitom čase sme sa začali stretávať aj s mamičkami detí a modlili sme sa za deti.
Máš nejaký zážitok kontaktu s rodičmi?
S rodičmi sme vo všeobecnosti sme udržiavali rodinné a priateľské vzťahy. Poväčšine sme hovorili o výchovných problémoch s deťmi, ako riešime výchovné situácie. Ale boli i iné oblasti, ktoré život priniesol. Utkvel mi v pamäti jeden príbeh.
Jednej mamičke
diagnostikovali zhubný nádor na pľúcach. Bolo to približne v rokoch 1993 -1994. V tom čase nás
sestry z Ríma vyzývali
o rozširovanie úcty k ctihodnej sr. Terézie Valse – Pantellini. Sr.
Henrieta Tongeľová, vtedy tu pracovala ako učiteľka, mala v triede dcéru
spomínanej mamičky a jej vážna zdravotná situácia sa jej silno dotýkala. Preto
jej priniesla relikviu, obrázok a modlitbu k sestre Valse – Pantellini.
K modlitbám k sestre Terézii sa okrem našej komunity pridalo
i spoločenstvo fokolarínov, do, ktorého chorá pani patrila. Lekár nariadil
intenzívnu liečbu a naše spoločenstvo sestier a rodičov sme sa
s vierou modlili. Po niekoľkodňovej kúre sa nádor stratil. Nastal čas
vyšetrení a čakania na výsledky. Všetky
výsledky vyšetrení boli negatívne. Spomínaná pani po prepustení z nemocnice nám
domov priniesla veľkú kyticu kálií ako poďakovanie za zázračné uzdravenie.
Svedectvo o mimoriadnom uzdravení sme poslali i do Ríma, kde ho naše
sestry publikovali. Uzdravená pani žije doteraz.
Ako po rokoch vnímaš materskú školu?
Po vonkajšej stránke materská škola na Lachovej po 30-tich rokov výrazne zmenila svoj vzhľad. A nielen po vonkajšej, ale i po výchovnej a duchovnej. Veď spoločenskú, kultúrna situácia sa stále mení. O tom však už budú rozprávať iní. Čo sa nemení, je výchova ku kresťanským hodnotám a svedectvo života sestier, ľudí, ktorí tu pracovali a pracujú pre Pána a stále sa snažia vychovávať najmenších k Dobru a k Pravde. V tom vnímam jej zmysel i krásu.
Spracovala sr. Martina Škvareninová FMA
