Mária Drelová učila v Cirkevnej materskej škole od roku 2008 až do roku 2012. Svoju cestu učiteľského povolania a spomienky na výchovno-vzdelávaciu činnosť v materskej škole opisuje ako miesto, ktoré vnímala a pomenovala ako „dar z neba podaný na zlatej tácke priamo pod nos.“
Mária, ako si začínala v CMŠ Márie Mazzarellovej?
Začalo to nevinne, dvojtýždňovou vysokoškolskou praxou, ktorú sme si spolu s mojou spolužiačkou Dankou Makovníkovou (v tom čase ešte Dubeckou) vyprosili na fakulte (mimo MŠ zmluvne spolupracujúcich s fakultou) a ktorú nám pani riaditeľka Majka Bučková ústretovo umožnila.
Praxovali sme u Bobríkov, v triede, ktorú viedla sestra Aďa Badíková s Jankou Obalovou. Duch nielen škôlky, ale aj týchto jedinečných učiteliek si nás získal a keď nám zverili informáciu, že od septembra zrejme budú hľadať novú učiteľku, moje mladé srdce, práve prechádzajúce dobrodružstvom objavovania a postupného sa „zmocňovania” svojho povolania, ktoré by s láskou a naplno žilo, sa chvelo vzrušením. Keďže Danka mala pred sebou ešte rok školy, pani riaditeľka pozvala mňa a od septembra som vstúpila do štyroch školských rokov mojej silnej osobnej, duchovnej a profesijnej formácie na mieste učiteľky tejto škôlky.
Určite nebudem schopná opísať všetko dary, ktoré tento čas pre mňa priniesol.
Na koho si ešte spomínaš, kto bol pre Teba vzorom a sprievodcom na ceste učiteľského povolania?
Mocne sa ma dotýkali a doteraz vo mne rezonujú osobnosti pani riaditeľky, konkrétnych sestier a zamestnancov, ktorí svojím životom utvárali aj mnohé moje postoje. Doteraz vravím, že čas s nimi bol neskutočne veľkým vkladom, a tým najlepším štartom do môjho učiteľovania i do osobného života a života viery.
Viaceré vzťahy s kolegyňami sa prehĺbili do krásnych priateľstiev.
Obdivovala som jednotu a súdržnosť pedagógov, ktorí viedli deti (i mňa) k vnímaniu všetkých nás v CMŠ ako rodiny – k úcte a pozornosti voči ujovi Jožkovi, tete Marienke, tete Marte, pani ekonómke, pani kuchárkam.
Sestry ma učili vlastným príkladom, čo je to pokora a jednotnosť dvoch učiteliek vo výchove.
Čím Ťa obohatila práca v CMŠ?
Žitie viery detí sprevádzaných sestrami i bratmi saleziánmi – kňazmi, prehlbovalo moju vlastnú vieru, pretože cez oči a prežívanie detí šlo všetko na podstatu. A objavila som tu svoj osobný vzťah k Panne Márii. Cez sestry sa to inak ani nedalo.
S deťmi a rodičmi – no, to sa ani nejdem púšťať do vymenúvania krásnych aj veselých zážitkov alebo aj výziev posúvajúcich vpred.
Myslím, že pani riaditeľka mala dar vycítiť môj talent, pomohla mi ho odkrývať a neustúpiť napriek náročnosti tohto povolania. Podržala ma v mnohých začiatočníckych chvíľach a jej výrok: „Neboj sa, po prvých piatich rokoch učiteľstva to už pôjde ľahko!” sa naozaj naplnil. Do SPŠ sv. Františka z Assisi som už po pár rokoch chodila učiť len s radosťou – ranné bruchabôle v MHD sa viac neprejavili. Táto dôvera a podpora jej a sestier saleziánok priniesli ovocie v desiatich rokoch mojej učiteľskej praxe – po CMŠ som nastúpila do ZŠ, kde som stavala na základoch s láskou položených pedagogickým kolektívom v škôlke.
Čím žiješ teraz?
Teraz žijem naplno krásny čas v ústraní – doma s mojím milovaným manželom Palkom a naším ľúbeným synčekom Benediktom. Prezradím Vám, že aj oni sú podobným (či ešte väčším) darom podaným na zlatej tácke od Otecka v nebi, vyproseným práve aj mojimi priateľkami – sestrami saleziánkami, s ktorými som zdieľala svoju roky nenaplnenú a už boľavú túžbu po dobrom manželovi. Boh mi ju naplnil nad očakávania a veľmi zázračne.
Čo by si zaželala celému spoločenstvu CMŠ Márie Mazzarellovej?
Nech je On oslávený za všetky tie veľké veci, ktoré vykonal a stále koná i vo Vašej – našej škôlke. Ďakujem Vám – komunite, ktorú som zažívala v tých rokoch, ale aj tej súčasnej, že hľadáte a žijete Božie kráľovstvo.
Spracovala Martina Škvareninová FMA
