Sv. Ján Bosco – zakladateľ Saleziánskej spoločnosti sa narodil v chudobnej rodine v osade Becchi neďaleko mestečka Castelnuovo v talianskom Piemonte, 16. augusta 1815. Zomrel 31. januára 1888.

Ako dvojročnému mu zomrel otec a zanechal svojej manželke Margite troch synov. Janko prežil detstvo ako pastierik a prvé kroky v štúdiu spravil vďaka kaplánovi donovi Calossovi. Vyznačoval sa bystým umom, nevšednou pamäťou a jeho chuť do štúdia stále rástla. Avšak často sa musel od svojich kníh pobrať na pole, aby pomohol svojej chudobnej rodine. Túžba študovať a stať sa kňazom ho však nikdy neopustila. V roku 1835 vstúpil do seminára a o šesť rokov ho turínsky arcibiskup Fransoni vysvätil za kňaza. Don Bosco sa horlivo ujal svojich kňazských povinností pod vedením dona Cafassa z turínskeho kňazského konviktu. V Turíne našiel pole svojej apoštolskej práce. S donom Cafassom navštevoval turínske väznice a videl strašné podmienky, v ktorých boli odsúdení žiť mladí previnilci. Pod vplyvom silného dojmu, ktorý na ňom zanechali tieto skúsenosti, sa rozhodol venovať svoj život chlapcom, aby ich zachránil pred takýmto osudom.

8. decembra 1841 – na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, keď sa don Bosco pripravoval na svätú omšu, kostolník vyhnal zo sakristie chlapca, pretože odmietol miništrovať. Dona Bosca vyrušil ich krik. Zavolal k sebe chlapca a priateľstvo, ktoré sa zrodilo medzi kňazom a Bartolomeom Garellim bolo prvým semienkom oratória, ktoré sa stalo útočiskom, domovom a školou pre mnohých chlapcov z ulice. Ich počet sa neustále zväčšoval a v marci 1846 ich bolo štyristo.

V prvých rokoch si oratórium nemohlo nájsť stabilné miesto, až napokon sa donovi Boscovi podarilo získať pozemok a dom v chudobnej turínskej štvrti Valdocco. Sem sa prisťahovala aj jeho matka – mama Margita – ako ju všetci začali volať – a obetovala zvyšných desať rokov svojho života rodiacemu sa saleziánskemu dielu. Priniesla doň nielen všetok svoj majetok, ale najmä starostlivosť a materskú lásku, ktorou zahŕňala chlapcov z ulice, ktorí sem prichádzali.

Don Bosco zorganizoval pre svojich uličníkov večernú školu, navštevoval ich v práci a postupne sa oratórium premenilo na domov, kam sa chlapci chodili nielen hrávať a modliť, ale nachádzali tu i rodinu a prijatie.

Neskôr don Bosco založil aj pracovné dielne, technické školy a malý seminár. V roku 1868 začal s výstavbou mariánskeho chrámu zasväteného Pomocnici kresťanov. V tom istom roku začal formovať skupinu svojich pomocníkov a kňazov podľa pravidiel, ktoré schválil pápež Pius IX. Tu sa položili základy rehoľnej kongregácie – Spoločnosti sv. Františka Saleského.

Charakter a rast saleziánskeho diela. Vysvetliť úspech a popularitu don Boscových oratórií je nemožné bez vysvetlenia ducha, ktorý tu vládol. Don Bosco dokázal vidieť pod špinou a hadrami, v ktorých boli chlapci oblečení, iskierku dobra, z ktorej vedel vďaka svojej dobrote roznietiť plameň. Ako sám hovoril, jeho život ovplyvnil sen, ktorý mal v ranom detstve. Počul v ňom výzvu starať sa o chlapcov: „Nie bitkou, ale dobrotou a láskou môžeš týchto priateľov priviesť na cestu čnosti.“ V tomto duchu sa potom skutočne odvíjal život jeho oratórií.

Don Bosco nepoužíval fyzické tresty. Pravidlá sa dodržiavali vďaka rozvíjaniu zmyslu pre zodpovednosť a odstránením všetkých príležitostí, ktoré by mohli viesť k nedisciplíne. Každá snaha o dobro, akokoľvek banálna, sa zase oceňovala. Podľa dona Bosca učiteľ a vychovávateľ by mal byť otcom, poradcom a priateľom a mal by si ako prvý osvojiť preventívnu metódu. O trestoch povedal: „Vyhýbajme sa trestom, ako sa len dá, snažte sa získať si lásku a nie vzbudzovať strach.“

V roku 1887 napísal: Nepamätám si, že by som použil fyzický trest a s Božou milosťou som vždy dosiahol, aj od zdanlivo nevychovateľných chlapcov, nielen to, čo nariaďovala povinnosť, ale aj to, že plnili moje priania.“

Vo svojich pravidlách don Bosco napísal: Častá spoveď a sväté prijímanie, denná účasť na svätej omši sú piliere, na ktorých by mal stáť celý účinok výchovy. On sám bol neúnavným spovedníkom a venoval celé svoje dni práci medzi mládežou. Vedel oceniť aj význam hry v živote dieťaťa a zaraďoval ju medzi najdôležitejšie výchovné prostriedky podľa hesla sv. Filipa Neriho: „Robte,čo chcete, len nehrešte.“

Don Bosco zomrel v roku 1888. V tom čase bolo 250 domov Saleziánskej spoločnosti na celom svete, v ktorých žilo okolo 130 000 chlapcov. Do roku 1888 u dona Bosca vyrástlo viac ako šesťtisíc kňazov a z nich 1200 boli saleziáni. Dielo pokračovalo a rozvíjalo sa ďalej. 1.apríla 1934 pápež Pius XI. vyhlásil Jána Bosca za svätého.

Prebraté z webstránka www.salezianky.sk – podľa E. F. Saxtona spracovala sr. Andrea Miklovičová, FMA