Materská škola mala za sebou prvý školský rok, ktorý učiteľky a ostatní zamestnanci zvládli aj napriek rôznym ťažkostiam. V rozhovore, ktorý vám prinášame, hovorí sestra Mária Macáková o ďalších krokoch rozbiehania sa výchovno-vzdelávacej činnosti a o úsilí prinášať evanjelium a katechizovať predovšetkým deti, rodičov i zamestnancov. Dozviete sa, ako cirkevné školstvo v tom období mohlo začať slobodne rásť.

Ako si sa dostala k práci s najmenšími deťmi v Bratislave?

Veľmi jednoducho. Rok po založení škôlky ma sem predstavení poslali pracovať. Mala som výchovnú skúsenosť s prácou s deťmi v jasliach a tak som postúpila o vyšší stupeň. Tu som pracovala ako učiteľka s päťročným prerušením 15 rokov (v rokoch: 1992 – 2005, 2010 – 2012).

Čo v tebe rezonuje z prvých rokov otvorenia materskej školy?

Pri príchode v roku 1992, som si bola vedomá, že toto je dielo, ktoré sa rodí, že sa tu žije po všetkých stránkach z tých najpodstatnejších vecí. Ako učiteľky, ale i ostatní zamestnanci  sme hľadali, ako budeme pracovať vo výchove najmenších, v ktorej sme nemali veľa skúsenosti.  Bolo to niečo nové, tak ako bola nová politická situácia v krajine, v spoločnosti, v Inštitúte na Slovensku. Nedostatok materiálneho zabezpečenia, skúseností, nahrádzala ochota pomáhať zo strany rodičov, ktorí nám veľmi dôverovali.

Za rok od zriadenia škôlky, riaditeľka Mária Bučková, spolu so sestrami a zamestnancami urobili veľký kus práce na všetkých poliach, o čom svedčili i krásne maľby na stenách, ktoré sú tam podnes.

V prvom roku otvorenia zariadenia prišla sestry i všetkých zamestnancov duchovne povzbudiť generálna matka Marinella Castagno z Ríma. Potom nasledovali dni, mesiace a roky „mravenčej“ výchovnej formačnej i budovateľskej práce.

Máš nejaké konkrétne zážitky z tejto výchovnej práce?

Prvý rok som viedla triedu s našou aspiranktou (dievčaťom, ktoré sa pripravovalo na rehoľný život), v ktorej boli súrodenecké dvojice. Napriek tomu, že pre nás ako učiteľky, to bolo náročnejšie po stránke výchovnej i vzdelávacej, atmosféra v triede bola veľmi pokojná práve vďaka prítomnosti súrodencov, ktorí sa citovo vzájomne napĺňali a pomáhali si.

Ďalšie roky boli poznačené kontaktom a spoluprácou s rôznymi učiteľkami. Väčšina z nich boli mladé dievčatá, ktoré sa i takto pripravovali do ďalšieho života. Usilovali sa dávať zo seba to najlepšie a dali i kus vlastnej originality. Spomínam si na mladú učiteľku, ktorá deťom pred spaním spievala uspávanky, iná v rámci blokovej výučby robila s deťmi originálne papierové kostýmy či používala rôzne výtvarné techniky. Staršia pani učiteľka vedela spájať nežnosť s pevnosťou. Vynikala tým, že vytvárala pokojnú, ale i pracovnú atmosféru, deti  ju mali veľmi radi. Ďalšia bola divadelníčkou.

Obdivovala som jednu učiteľku, ktorá sa venovala problémovému dieťaťu s psychickým postihom. Sama prejavila ochotu prijať tohto chlapca do svojej triedy. Bolo to v čase, kde ešte neboli tak rozvinuté školské zariadenia pre deti s postihom. Spomínaná učiteľka nebrala dieťa ako problém, ale ako potrebu riešiť jeho situáciu. Snažila sa vyzbrojiť trpezlivosťou, modlitbou a odborným prístupom. Hľadala odborníkov, dôsledne riešila výchovné situácie, utešovala a povzbudzovala rodičov, hoci platila za túto prácu vysokú cenu.

Nie vždy však to boli krásne časy, boli i náročnejšie vzťahy a situácie, ktoré sme sa učili osobne i spoločne riešiť.

Čo bolo tvoja obľúbená činnosť pri práci s deťmi?

Mojou srdcovkou bola katechéza najmenších. Ako komunita sme navštívili otca Jiřího Káńu na Morave, ktorý robil originálnu katechézu prostredníctvom maňušky „Sedmikrások“ v materských školách v Brne. Za týmto cieľom sme boli i za sestrami FMA i v Poľsku, vo Wroclavi, kde pracovali tiež v tejto oblasti.

Máš nejaké príhody s deťmi?

Jeden chlapček, ktorý ku nám chodil do škôlky, si pred jedlom a po jedle v nemocnici  pravidelne spieval modlitbu.

Iné dievčatko v električke si spievala „My sme tu všetci jedna rodina…“

Istá mamička nám povedala, že ako rodina (mali 4 deti) „museli“ ísť vítať Sv. Otca, hoci to neplánovali….

To je niečo z perličiek, ktoré potešili a povzbudili.

Zo zásady sme sa s deťmi modlili vlastnými slovami. Modlievali sme sa pravidelne pred  poobedňajším odpočinkom.

Spracovala sr. Martina Škvareninová FMA