Jozef Kalužay vykonával v CMŠ Márie Mazzzarellovej niekoľko rokov službu predsedu Rady školy a taktiež bol predsedom Združenia rodičov pri Cirkevnej materskej škole Márie Mazzarellovej. V škôlke má „odžitých“ viacero rokov, keďže ju navštevovali všetky jeho deti. S manželkou často spolupracovali na rôznych akciách, výletoch ako rodičovský dozor, či ako zdravotníci. Z oblasti medicíny nie raz priniesli zaujímavé poznatky pre pedagogický personál i pre deti počas výchovno-vzdelávacej činnosti.

Čím bola pre vás Cirkevná materská škola atraktívna, že ste do nej prihlásili aj vaše deti? Bola blízko alebo vám vyhovoval výchovný systém?

Saleziánsku spiritualitu a preventívny výchovný systém sme začali spoznávať až vtedy, keď do materskej školy začal chodiť náš syn. Vlastne, asi podobne ako v ďalších rodinách, sa s narodením prvého potomka rodičia len učia byť rodičmi. Ako mladí zdravotníci, celé dni a noci pracujúci v nemocnici, sme s manželkou problematiku rodín s deťmi dovtedy veľmi nevnímali. Pre nás to bola v tom období viac menej náhoda a šťastie, že sme mohli do cirkevnej školy chodiť. Zvlášť pre školu na Lachovej platí, že do nej chodí celá rodina. Škola tak neformuje iba najmenšie deti, ale aj prostredie v ktorom deti žijú a vyrastajú. V tom je možno istý nový aspekt výchovného systému pri porovnaní so situáciou v Turíne, či ešte predtým za čias Filipa Neriho v Ríme.

Tešili sa vaše deti, že môžu chodiť do takej školy?

Deti, ktoré nám boli zverené, po celý čas zažívali milujúcu láskavosť a nežnosť. Deti zdravotníkov sú v škôlke vždy prvé, pani učiteľka bola ráno aspoň na chvíľku neraz len ich. Naša ranná prechádzka do škôlky bola vždy veselá. Školský rok bol živý a pestrý, každý deň pútavý. Nám je ešte stále smutno, že už do škôlky nechodíme.

Myslíte si, že výchova v našej materskej škole, prípadne niektorá z učiteliek, či sestier ovplyvnili správanie vášho dieťaťa?

Som presvedčený, že všetko, čo deti potrebujú vedieť, sa naučili už v škôlke. Cirkevná materská škola bola vždy jeden organický a nedeliteľný celok. Vrátane pána školníka, pani upratovačky i kuchárok. Každý z nich svojím príkladom, prácou, rozumnosťou, spiritualitou, obetavosťou a láskou deti ovplyvnil. Taká bola charizma školy v období, keď sme do nej chodili my.

Ako dlho ste boli predsedom Rady školy, aké máte s tým skúsenosti, čím vás to obohatilo?

Rada školy je zriaďovaná podľa zákona ako iniciatívny, poradný, samosprávny orgán, ktorý presadzuje verejné záujmy v oblasti výchovy a vzdelávania, plní funkciu verejnej kontroly. Samosprávne orgány sú základným prvkom demokracie. Ak si dobre spomínam, do Rady školy som bol zvolený v roku 2011 a spolupracoval som so zástupcami zriaďovateľa, pedagogickými aj nepedagogickými zamestnancami a s pani riaditeľkou do roku 2018. V uvedenom období škola realizovala viacero veľkých projektov. Najväčší bol projekt zníženia energetickej náročnosti budovy – teda výmena okien a zateplenie vonkajšieho plášťa budovy. Zásadnejšie sa upravila podoba areálu školského dvora, pribudlo trávnaté futbalové ihrisko. Vďaka pôsobeniu v Rade školy bol môj vzťah k škole ešte bližší. Rada školy prirodzene poskytuje podporu vedeniu školy v ťažších rozhodnutiach a obdobiach, ktoré prirodzene každá organizácia zažíva. Ja som mal skúsenosť s pôsobením v samosprávnom orgáne už počas vysokej školy krátko po roku 1989 ako člen akademického senátu.

Boli ste aj predsedom Občianskeho združenia rodičov. Čo je cieľom združenia?

Po pravde, Občianske združenie rodičov vzniklo a existuje viac ako účelová platforma – „právnická osoba“ zriadená na príjem dvoch percent z daní, iných dobrovoľných príspevkov a darov. Občianske združenie sa môže zapájať aj do ďalších projektov a výziev. Správa tejto organizácie je formou odľahčenia školy od niektorých administratívnych, prípadne účtovníckych činností. Prirodzené spoločenstvá pri škole zastrešenie touto organizáciou väčšinou nepotrebujú. V období, keď sme chodili do škôlky my, bolo financovanie cirkevných škôl diskriminačné, a preto boli ďalšie zdroje financovania dôležité.

Čo by ste zaželali škole k jej tridsiatinám?

Chcem najmä poďakovať za všetko, čo sme ako celá rodina v škôlke dostali. Za všetky tie radostné a šťastné chvíle, Vianočné hry, športové dni, brigády … Existencia cirkevnej materskej školy v Petržalke je zázrak. Škola bude však stále potrebovať ďalšie povolania –  učiteľky (alebo aj pána učiteľa), civilné, alebo z inštitútu FMA. Aj keď to možno vyznie jednoducho, škola potrebuje aj kuchyňu na detské jedlá a domáce škôlkarské nátierky. Želám jej dlhé roky detsky veselého života.

Za rozhovor ďakuje sr. Martina Škvareninová FMA