Sestra Martina Alaxová pracovala v materskej škole v rokoch  2011 až 2017. Prinášame vám rozhovor, v ktorom sa podelí o svoju cestu smerom od učiteľstva v materskej škole až k misii  v meste Baku, Azerbajdžane.

Martinka, čo pre Teba znamenalo pracovať v materskej škole a ako si sa na túto prácu pripravovala?

Pre mňa to bol jeden veľký zázrak a dar od Boha, nakoľko mojou túžbou bolo vždy pracovať v škôlke. Lenže v tom čase, keď som sa po základnej škole, v 14tich, rozhodovala kam ísť na školu, sa materské školy zatvárali a budúcnosť mali predovšetkým obchodná a ekonomická oblasť. Talentovky (okrem výtvarnej výchovy) ma tiež trochu odrádzali, a tak som to nejako v sebe uzavrela (aj keď, kdesi v hĺbke môjho srdca, táto túžba a sympatia k práci s najmenšími vždy ostala).

Zvrat nastal, keď mi pred zložením prvých sľubov oznámili, že pôjdem študovať (čo ma až tak nepotešilo, nakoľko nie som študijný typ) a že v novej komunite – už ako sestra – bude mojím  poslaním práca v materskej škole. Pre mňa to bol skutočný zázrak, pretože s touto možnosťou som už vôbec nerátala. Ale Bohu ozaj nič nie je nemožné.

A tak si sa dostala do materskej školy…

Pán mi splnil moju hlbokú túžbu, ktorá bola pochovaná v mojom srdci. Po zložení prvých sľubov som nastúpila ako učiteľka do CMŠ Márie Mazzarellovej v Bratislave a zároveň som začala diaľkovo študovať predškolskú pedagogiku – dvojročné nadstavbové štúdium. Bola som svedkom mnohých zázrakov. Vďaka modlitbám detí sa mi podarilo urobiť všetky skúšky a úspešne ukončiť štúdium. Za veľa vďačím aj mojej kolegyni Márii Drelovej, s ktorou som začínala u predškolákov a od ktorej som sa veľa naučila a dodnes z toho čerpám.

Uvedomujem si, že nie ja som sa na túto prácu pripravovala, ale Boh si ma viedol už niekoľko rokov. Počas štúdia na strednej škole sa mi narodil brat a starostlivosť oňho a skúsenosti mojej mamy boli pre mňa asi najväčšou školou. A v neposlednom rade to bolo aj štúdium na vysokej škole v Nitre na UKF – Anglický jazyk a Katechetika, kde som dostala dobré základy a veľmi cenné rady ako učiť a vychovávať.

Čo Ťa na práci v materskej škole najviac bavilo?

To je ťažká otázka lebo toho bolo veľa, no asi všetko okrem „papierovačiek“ – vedenia pedagogickej dokumentácie. Pre mňa je tá práca celá krásna, aj keď nehovorím, že bola vždy ľahká. Pripomína mi môj obľúbený sen dona Bosca – o ružiach. Pracovať s deťmi, odovzdávať im kresťanské hodnoty, pomáhať im byť dobrými ľuďmi, byť účastná na ich raste, na ich hrách, rozhovoroch, radostiach i starostiach, modliť sa spolu s nimi – čo bolo vždy pre mňa určitou školou, veľkým zážitkom a povzbudením a priala by som každému byť účastný toho aspoň raz v živote. Taktiež popri deťoch to bola práca s rodinami, budovanie mnohých krásnych vzťahov, vzájomné obohacovanie sa – po ľudskej i duchovnej stránke. Dodnes som v kontakte s mnohými rodinami, ktoré sú mi často povzbudením a veľkou oporou. Bola to jedna veľká škôlkárska rodina.

Okrem výchovy a vzdelávania detí sa v CMŠ venujeme aj rodinám. Ty si viedla Biblický krúžok pre mamky detí. Čo Ti to dalo?

Toto je jedna z najkrajších aktivít, aké som zažila a ktorá mi ostala v srdci. No nie len mne, ale aj jej účastníčkam. Práve pri takýchto príležitostiach človek pochopí, že Božie Slovo má moc a koná si svoje v životoch ľudí. A túto skúsenosť mám už aj zo základných škôl, na ktorých som učila. Sú to však aj deti, či už tie zo škôlky alebo na misii v Azerbajdžane, vrátane dospelých. Od mnohých sa mi dostáva spätná väzba, že z našich stretnutí čerpajú a state Svätého Písma, ktoré sme spolu prešli, sa im stali veľmi blízkymi dodnes. Toto môžem povedať aj za seba. Som Bohu vďačná za všetky možnosti, kedy som sa mohla zúčastniť rôznych kurzov, akcií a štúdia Katechetiky, kde sa tvorivo pracovalo s Božím Slovom a odkiaľ som ja sama mohla čerpať, a potom to ďalej odovzdávať.

Vieme o Tebe, že si veľmi kreatívna v ručne vyrábaných predmetoch, učila si to i deti. Máš nejaký konkrétny výrobok pred sebou, ktorý sa deťom obzvlášť vydaril?

Áno, vyrábanie je moja srdcovka. A ťažko tu hovoriť o jednom výrobku, pretože deti boli a sú kreatívne. Vyrábanie, maľovanie a robenie rôznych kreatívnych „kúskov“ s nimi, je radosť. Práce som si často fotila, nakoľko to boli unikáty, ktoré už nikdy nikto nikde nenájde. Často sú pre mňa zdrojom, z ktorého čerpám aj dnes. V škôlke sa mojou obľúbenou témou stal vesmír, o ktorý som sa predtým až tak veľmi nezaujímala, je to mimoriadne bohatá oblasť na tvorivosť najmä s deťmi. Alebo téma rozprávok, jari, zvieratiek, či podmorského sveta.

Z CMŠ si odchádzala po zložení večných sľubov a predstavení Ti zverili misijné poslanie v Azerbajdžane, v meste Baku. Ako si prijímala toto poslanie?

Sestry, ktoré boli so mnou vtedy v komunite a vtedajšia provinciálka, by o tom vedeli najlepšie porozprávať (smiech). Najťažšie v tej chvíli bolo pre mňa byť ticho a neradovať sa nahlas a nepodeliť sa s radosťou, ktorú som prežívala. Nemala som o tom hovoriť, pokiaľ to nebolo oficiálne oznámené. Aj napriek radosti som vedela, že odchod z materskej školy nebude pre mňa ľahký, pretože oboje: misie i škôlka boli pre mňa srdcovkou a boli na rovnakej úrovni.

Rozlúčku so škôlkou som prežívala spolu s „mojimi“ predškolákmi, ktorých tiež čakalo nové miesto, noví ľudia, nové úlohy, nové skúsenosti. Spolu sme si veru poplakali a štedrosť, tvorivosť a dobrota rodičov k tomu tiež prispeli. Dodnes mám so sebou darček, ktorý mi spolu so svojimi deťmi vyrobili – knižku poďakovaní a prianí, spomienok a krásnych obrázkov. Som všetkým za mnohé veci veľmi vďačná a taktiež za modlitby, ktorými ma dodnes mnohí sprevádzajú.

Aj v Baku ste zakladali materskú školu. Čím Ta obohatila práca s deťmi v Baku?

Áno, bola tu snaha mať materskú školu a fungovali sme niekoľko mesiacov. Podmienky neboli ideálne, priestory neboli prispôsobené malým deťom. Avšak najväčším problémom bol jazyk a nájsť lokálnu učiteľku, ktorá by vedela vychovávať preventívnym systémom a odovzdávala by kresťanské hodnoty deťom, čo sa nám nakoniec nepodarilo.  Napriek všetkému som i tak veľmi vďačná za tých pár mesiacov, ktoré už v niečom priniesli svoju úrodu. Myslím si, že to bol požehnaný čas.

Potom do toho prišla moja choroba a pobyt na Slovensku a nakoniec prišiel aj „slávny“ Covid. A tak sme hľadali nové formy, ako pokračovať a využívať materiál a rôzne pomôcky, ktoré sa nám nazbierali aj vďaka dobrodincom. Rozbehli sme vyrábací krúžok. Deti k nám prichádzali raz do týždňa na dve hodinky, kedy sa mohli zahrať a čosi pekné vyrobiť, či namaľovať. Rodičia sa v tom čase mohli zúčastniť sv. omše a pomodliť sa v kostole.

Už na Slovensku som si uvedomila, že začínať s výchovou najmenších má svoj veľký význam. Cez deti sa zároveň do rodín dostáva aj sám Boh a niektorí sa dostanú bližšie k viere, nakoľko deti sú oveľa viac otvorené pre Božiu lásku, než my dospelí a vedia ju aj podávať ďalej, a to veľmi sympatickým spôsobom.  

A keď to teda môžeš porovnať – v čom je to iné na Slovensku oproti Azerbajdžanu?

Situácia v tomto prostredí je dosť odlišná od situácie na Slovensku, takže sa to až tak porovnávať nedá. Každé prostredie má svoje priority, ale i rôzne limity. Na Slovensku človek jazyk vôbec nerieši, no tu zohráva dosť dôležitú úlohu a ovplyvňuje mnohé veci. No našťastie, jazyk lásky poznajú všetci a ten sa dá uplatňovať kdedoľvek sa na svete nachádzame. Aj keby sme pozerali na kvantitu – tu je to skôr od osoby k osobe, o osobných vzťahoch alebo maximálne o maličkých spoločenstvách. Tu sa o „masovkách“ nedá hovoriť. Mladí na Slovensku majú výhodu v tom, že môžu patriť do spoločenstiev, zúčastňovať sa rôznych veľkých akcií a mať rovesníkov, s ktorými môžu zdieľať rovnaké náboženstvo a s tým spojené hodnoty, majú väčší výber v rôznych oblastiach. Deti môžu zažívať detské sv. omše spolu so svojimi rovesníkmi a na ich úrovni, v jazyku prispôsobenom detskej mentalite. Je tu veľmi veľa rozdielov. Ide o iný kontext a kresťanskédeti a mladí tu, sú v mnohom ochudobnení. Aj kvôli tomu, že kresťanské spoločenstvo (myslím katolíkov) je tu ešte maličké.

Aké sú deti v Baku?

čosi viac, kto už spoznal vyššie dobro, túži po niečom viac, túži po vyššom leveli. Kto to ešte nepozná, uspokojí sa aj s málom, či s jednoduchšou formou evanjelizácie. Mnohí ešte nikdy nemali možnosť vycestovať z tejto krajiny, a preto ich uhol pohľadu je veľakrát limitovaný a častejšie sa stretávam aj s tým, že nemajú dostatočné a pravdivé informácie a poznanie. Záleží od rodiny a prostredia, v ktorom vyrastajú. Venujeme sa tu rôznym skupinám detí a mladých: deti z PAD (adopcia na diaľku) sú väčšinou moslimské deti z veľmi chudobných pomerov – azerbajdžansky hovoriace, kresťania utečenci – anglicky hovoriaci, maličké kresťanské deti predškolského veku (katolíci i protestanti) a teenageri – rusky hovoriaci.

Ťažko odpovedať, čo mi dáva práca s deťmi tu a čo mi dala na Slovensku. Deti sú svojim spôsobom  všade rovnaké –  spontánne, veselé, dôverujúce, otvorené, pýtajúce sa i hanblivé, radujúce sa i plačúce, plné života a iskry v očiach, no mnohé i zranené. Ale kdekoľvek na svete sú, sú krásne, pretože v nich sa najviac odráža krása samého Boha Stvoriteľa, ku ktorému sú tak blízko a oveľa viac preňho otvorení ako my dospelí.

Spracovala sr. Martina Škvareninová FMA