Sestra Henrieta Tongeľová prišla do materskej školy v šk. roku 1993/1994. Jej rehoľný život, keďže práve zložila prvé rehoľné sľuby, začínal v Bratislave, medzi najmenšími. Poslanie ju napĺňalo radosťou, pretože si uvedomila, že je dôležité zasievať dobro, lásku, rešpekt voči druhým a vieru v Boha do čistých a mimoriadne nasávajúcich detských srdiečok. V materskej škole strávila štyri roky.

Spomienky sestry Henriety na roky v materskej škole

V materskej škole boli väčšinou deti z veriacich rodín, hlavne katolíckych, ale našli sa aj z iných náboženstiev, či deti rodičov bez vyznania. Medzi deťmi však vôbec nebol rozdiel. Deti sú vnímavé a veľakrát sa stalo, že doma učili svojich rodičov modliť sa. Z tej ich detskej úprimnej modlitby som mala naozaj radosť. Deti nemali problém sa modliť vlastnými slovami. Keď som neskôr učila náboženstvo na základnej škole, badala som, že deti v staršom veku sa už nedokázali modliť tak spontánne vlastnými slovami.

Sestra Henrieta o náboženskej výchove a tvorivosti detí

Deti mali raz do týždňa Náboženskú výchovu, ale rada som využívala aj čas poobedňajšieho zaspávania na rozprávanie evanjeliových či starozákonných príbehov. Deti to veľmi vnímali a potom po vstávaní to rady kreslili. Niektorí jednotlivci prišli za mnou a rozprávali sme sa opäť o prečítanom príbehu. Mala som rada ich nečakané otázky, s ktorými ma často zaskočili, ale pomáhali aj mne pozrieť sa na udalosti ich očami viery.

Vo svojich spomienkach mam edukačné aktivity spojené s tancom, či námetovými hrami. Deti rady tancovali  a tvorili si vlastné choreografie. Obľúbenou „vymyslenou“ hrou detí bola hra na loď. Veľmi bolo zaujímavé ich pozorovať, ako si samé dokázali zadeliť úlohy a každý mal svoje miesto na lodi.

Zážitky sestry Henriety na hlboké vzťahy, ktoré pretrvávajú

Najkrajším darom pre mňa je, že sa medzi nami vytvorili hlboké vzťahy.  Keď som niektorých po rokoch stretla, bolo to ozaj radostné stretnutie blízkych ľudí. Cez deti sa vytvorili pekne vzťahy aj s rodičmi a aj medzi rodičmi deti navzájom.

A ešte jedna spomienka. Keď som prichádzala na smenu alebo odchádzala po nej, viackrát som stretla tlupu dospievajúcich chlapcov, ktorá sa prejavovala dosť výstredne a z diaľky na mňa zvykla posmešne pokrikovať. Potom ma viackrát stretli s deťmi na vychádzke. Postupne sa umenšovali posmešné pokriky. Po niekoľkých mesiacoch jeden z nich pri stretnutí povedal, že keď bude mať dieťa, dá ho k nám do materskej školy.

Spracovala Martina Škvareninová FMA